Tréner slovenských basketbalistiek Marián Matyáš sa s loptou v kolíske nenarodil. Ani nehrával detské "guli-guli", ba ani nekopal do lopty. Kôš poznal iba v rohu kuchyne. Jeho prvým vianočným darčekom bol azda vláčik, hoci si presne nepamätá, no isto vie, že pod stromčekom ho v čase drania školských lavíc najviac potešili korčule. Kdeže basketbal, tvrdý hokejista, taký bol Košičanov sen. Človek mieni - pán Boh mení, Marián Matyáš zakotvil práve pod košmi a navyše medzi ženami. To musí byť trápenie "veliť" dámam, ktoré nosia "hlavy v oblakoch". Navyše možno niekde počuť nôtiť takú našu " prostonárodnú " - nemám rád vysoké ženy, na ne treba lešení... Môžeme čakať oponentúru alebo nebodaj súhlas?" Súhlas iba do tej miery, že `jednoduché Márie' to nie sú. Vynikajú inteligenciou a vedia skloniť hlavu, keď si treba priznať chybu. SME. Denník. Bratislava: Petit Press 27.12.1994

Je to pasca na opozíciu pred očami verejnosti. "Nie návrat k demokracii?" Nie, je to naopak politická perfídnosť, je to vychytralosť vodcov vládnych strán. To nie je čestná ponuka. " Definitívne znenie zmluvy o úplnom zákaze všetkých jadrových pokusov malo byť pod strechou už koncom júna. Pomaly sa blíži polovica augusta a zo ženevskej Konferencie o odzbrojení stále neprichádzajú informácie o definitívnej zhode účastníkov, ktorá by otvorila cestu k schváleniu príslušnej konvencie na nadchádzajúcom jesennom zasadaní Valného zhromaždenia OSN. Taký bol pôvodný zámer, ale ako hovorí príslovie: Človek mieni, pán Boh mení... Minulý týždeň sa podarilo, dúfajme definitívne, odstrániť čínske výhrady voči dohodnutému zneniu tohto nesporne dôležitého dokumentu. Ale stále ležia ešte na rokovacom stole námietky Indie, ktorá požaduje za súhlas s konvenciou, aby sa v nej objavil záväzok piatich jadrových mocností v podobe časového kalendára postupnej likvidácie jadrových zbraní. S cieľom vytvoriť bezjadrový svet. Z čisto politického hľadiska nie je požiadavka Dillí nelogická, lebo chce dosiahnuť, aby všetky štáty boli v dohľadnom čase na rovnakej štartovacej čiare. Čiže bez jadrových zbraní. SME. Denník. Bratislava: Petit Press 12.8.1996

– Dnes sa mi zdá , že sa to stalo tým najprirodzenejším spôsobom. Pravdaže, v mladosti som bol iba začínajúci, troška samorastlý, veľmi váhavý básnik a ešte možno príležitostný regionálny publicista, inklinujúci najmä ku kultúre. O dramatických žánroch a profesionálnej dráhe literárneho historika sa mi ani nesnívalo. Bol som presvedčený, že v literatúre sa budem prezentovať len ako básnik, prípadne ako prekladateľ poézie. Človek mieni, život všeličo zmení. Rozhodujúcim obdobím môjho života bol príchod do Matice slovenskej v Martine roku l966 po skončení štúdia a absolvovaní základnej vojenskej služby. Už pri pohľade na knižné a literárno - archívne zbierky som možno skôr vytušil ako hneď pochopil, že slovenský národ v literárnej oblasti disponuje veľkým duchovným bohatstvom, ktoré ho zaraďuje medzi kultúrne najvyspelejšie štáty Európy. V Matici slovenskej som pracoval v literárno - muzejnom oddelení, z ktorého sa neskôr vyvinul Pamätník slovenskej literatúry, čo je dnes Slovenské národné literárne múzeum Matice slovenskej ... http://korpus.juls.savba.sk:8080/manatee.ks/annotation?pos=183778293&corpname=prim-4.0-public-all

Text dokladu zvýraznené príslovie text dokladu uviesť prameň

Čo sa stalo, že ste zmenili rozhodnutie?" Po Lillehammeri som sa začal naplno venovať trénerstvu v Ski centre Remata a dal som si za úlohu čo najlepšie pripraviť Marcelu Mišunovú do Nagana. V tréningovej činnosti sme sa však spojili so zdravými lyžiarmi, ktorí mi pomáhali stavať trate, čím ma dosť odbremenili. Mal som viac času aj na seba a využil som to na vlastnú prípravu. Nakoniec som sa dostal do takej formy, že si to všimol aj reprezentačný tréner. Takže, človek mieni, život mení." Atmosféru paralympiád dôverne poznáte... "Naganská bude už piatou v poradí. Prvé dve som absolvoval v Innsbrucku v rokoch 1984 a 1988, o štyri roky neskôr som bol v Albertville a v roku 1994 v Lillehammeri." Táto zima lyžiarom veľmi nepriala. Ako ste sa vyrovnali s nedostatkom snehu? "S prípravou sme začali už v septembri na ľadovcoch v rakúskom Hintertuxe a doma sme využívali pomerne dobré podmienky na Čertovici." SME. Denník. Bratislava: Petit Press 28.2.1998

Plní očakávania sme za niekoľko dní išli do františkánskeho kláštora v Trnave. Nadšenie z tejto návštevy a zo života menších bratov vo mne neustále rezonovalo a ja som túžil byť ako oni. S týmto cieľom som začal chodievať aj na pravidelné kandidátske stretnutia, čo bola vlastne príprava na vstup do rehole. Neskôr som sa s týmto úmyslom prihlásil aj na civilnú vojenskú službu do františkánskeho kláštora v Hlohovci, aby som sa hlbšie ponoril do tohto života menších bratov. Hovorí sa, že človek mieni, Pán Boh mení. V mojom prípade to platilo takpovediac na 100 %. Cez krásne sviatky vianočné som si uvedomil spolu s božím prispením, že toto nebude tá pravá cesta, na ktorú ma Pán volá. A tak ( verím, že po správnom rozhodnutí ) som podal vo februári prihlášku do seminára. To, že ma prijali a že som tu, nebola určite náhoda. Vďačím za to hlavne Pánu Bohu, ale v neposlednom rade i svojim rodičom a starým rodičom, krstnej a krstnému otcovi... Adsum. Časopis bratislavských seminaristov. Bratislava: Kňazský seminár sv. Cyrila a Metoda, 2006, roč. 16, č. 1.

Ústavu si schválila práve vláda a ešte aj presne takú, akú ju chcela mať. Vôbec nebrala do úvahy pripomienky opozície. Čo má potom robiť radový občan, ktorý sa do parlamentu nedostane a nemôže sa ozvať na svoju obhajobu? Ak sa o to snaží opozícia, koalícia ju percentuálne prehlasuje. Chceli sme sa ozvať ako občania aspoň v referende. Al vláda, ktorá nám má slúžiť, nás zasa podrazila. Neprekáža jej, že pol milióna ľudí sa chce vyjadriť práve k otázke o priamej voľbe prezidenta. Človek mieni, Pán Boh mení? Darmo sa občan bude naparovať, nepochodí. Hlasoval si a teraz hajde do košiara. Aj ovečky sem — tam pustia, aby sa napásli, ale potom ich zatvoria, strihajú a doja, ba i zabíjajú. Aj nás kŕmili sľubmi, ostrihali dlhopismi a privatizáciou podľa svojho gusta. Aj zabíjanie si pamätáme. Jediné, čo bezpodmienečne potrebujeme, je prekonať ľahostajnosť a strach. Človek bez budúcnosti sa utieka do minulosti. Chceme ísť späť, za naoko pohodlnú, ale aj nebezpečnú ohradu košiara? SME. Denník. Bratislava: Petit Press 17.5.1997

Spartak vypadol. Spomínate si na to? Čo sa po tom hovorilo v Moskve? "V Moskve sa to zhodnotilo ako tragédia. Veľmi veľká tragédia. Pri Spartaku totiž stojí 60, možno 70 % všetkých moskovských ´boleľščikov´. Možno doplatili aj na to, že vopred nehovorili o súperovi veľmi pekne, nebrali ho vážne, Spartak sa však už videl v ďašej etape Ligy šampiónov. Mysleli v ňom už na skupinu Ligy šampiónov. No futbal je futbal. Alebo ako sa hovorí... čelovek predpolagájet i buchar spalagájet (človek mieni, osud mení - vravia Slováci...) Východoslovenské noviny - Korzár 2000/08